Pohybové terapie

Obávaná cesta k dôvernej celistvosti.

Od začiatku tohto článku ma sprevádzala myšlienka aký iný názov dať tomu o čom píšem. Vidím to hneď ako to napíšem. Automatický upravovač textu v počítači mi ho podčiarkne červeným. Uvedomujem si rôznorodé pocity ktoré toto slovo vyvoláva. Najčastejšie sú to ilúzie. Extrémne pre svoje opačné prežívanie. Jedna časť je o strachu, hneve a odmietaní . Druhá časť o dôvere v sen, vedomej túžbe a postupnej ochote sa prijať a byť k sebe láskavý.

dotyk ruk na hrudniku v sedeObe majú spoločné človeka. Teba, mňa, spoločnosť. Naše myslenie a cítenie, vzťahovanie sa k sebe, svojmu telu a celistvosti. Pod celistvosťou môžeme chápať každý niečo podľa seba. Je to spojenie oddeleného, spolupráca a zdieľanie. Myslenia a cítenia, hlavy a tela. Miesta kde sídli intelekt a tých, cez ktoré vníma duša.

Spojenie reči a potreby si pomocou nej vypýtať čo potrebujem. Reč tela, pohľadu, slova a môjho pocitu sa autenticky prejaviť. Tak, že o tom vlastne ani neviem dopredu uvažovať a povedať aké to bude - uvoľnenie sa v neznámom. Či sa toto prejavenie mňa druhým páčiť bude, či s tým budú spokojný a budem teda prijímaný a „normálny“. Či budem mať svoje dôležité miesto tam, kde je to pre mňa dôležité - v sebe samom. A to JE pre nás dôležité. A práve z tejto potreby byť prijímaný sebou samým vyplývajú oba extrémne pocity. Strach a dôvera.

Strach a dôvera majú svoju históriu a potvrdzované zážitky v priebehu života. Náš život je v prvom rade životom v tele, hmotnej skutočnosti. Zemskej prítomnosti, kde máme svoje telo, chodidlá, členky, predkolenia a kolená. Stehná. Na nich kožu, pod ňou svaly, lymfu a krv, kostru. Toto všetko vieme v okamihu obsiahnuť našou mysľou. Ako je to s cítením? Vnímaním svojich potrieb a ich napĺňaním?

Tak ešte raz. Cítiš si svoje nohy a ich svaly, kožu a kosti? Svoje nohy? Od stehien po prsty. Cítiť neznamená myslieť si že ich mám. Telesne ich vnímať. Mám k nim pocitový vzťah alebo skôr myšlienkový?

Prečo?
Existuje súvislosť medzi psychickou kondíciou a schopnosťou si vnímať fyzické telo. Tam, kde si telo alebo jeho vrstvu nevnímam, nie som tematicky vedome prítomný v živote. Napríklad vnímanie svojej kože nám pomáha pri udržaní a ustanovení svojich osobných hraníc, vnímania sa v bezpečí. Svaly patria skôr do okruhu emócií a ich toku. Priridzeným vyjadrením emócií je, že tečú ako rieka. Ak sa ich snažím zadržať staviam hrádzu a materiál pre túto hrádzu je moja energia, spontánnosť a sebaprijatie.
Vrstva kostí sa týka štruktúry a pevnosti, v češtine je na to krásne slovo "řádu". V živote je dôležitý určitý řád - sú nejaké zákonitosti. Ich nepochopenie a porušenie nám život naznačuje nepríjemnými pocitmi alebo bolesťou.

Ak si cítim a vnímam telo zvnútra, som do neho "oblečený", má moje slovo i to čo žijem váhu, plnosť a vitalitu.

Čiže - myslenie a cítenie - dva rozdielne pojmy. Ak si myslím že mám nohy, necítim si ich. Ak si ich cítim, nepotrebujem o tom premýšľať, žijem tú skutočnosť. Mám k nim vzťah, počujem keď mi niečo hovoria. Som uzemnený, nešrotím v hlave a neplácam sa v emóciách. Tým nemyslím ich ignoráciu, iba uzemnenie. Keď ich preťažujem, je im zima alebo horúco. Vnímam to napríklad ako bolesť, šteklenie alebo príjemný pocit. Slasť, živosť, odumieranie alebo strnulosť.

Prejavený alebo neprejavený pohyb... Ticho.

Viac z tejto kategórie:

Nájdete nás na Facebooku